Prevod domény .eu pred súdom? Nie podľa KS BB

Náš kamarát Ján Lazur nás upozornil na veľmi zaujímavé rozhodnutie Okresného súdu Banská Bytrica (sp. zn. 16 CbPv  1/2010 z 21.5.2012). Sudca JUDr. Pavol Tomáš sa v ňom zaoberá žalobou o prevod a alterantívne o zrušenie domény autobazar.eu. Sudca v ňom uvádza:

Aby bolo možné porovnávať doménu http://www.autobazár.eu <http://www.autobazár.eu&gt; s chránenou kombinovanou ochrannou známkou navrhovateľa z hľadiska pravdepodobnosti zámeny, musela by tá v obchodnom styku byť spojená s predmetom podnikania navrhovateľa, čo nebol daný prípad. Navrhovateľ  v konaní nepreukázal, že odporca 1/ konal nekalosúťažne, či dokonca v rozpore s dobrými mravmi. Súdu nebola preukázaná škoda ktorá mala podľa vyjadrenia navrhovateľa mu vzniknúť a takisto nebolo ani preukázaná  príčinná súvislosť spätá s legitímne využitou možnosťou prednostnej registrácie za zvýšený poplatok.  Naopak z mailovej komunikácie medzi navrhovateľom a odporcom 1/ súdu bola preukázaná ochota odporcu 1/  scudziť spornú doménu za reálne vynaložené náklady, faktúrované faktúrou č.  20097280 na sumu  2391,66 Eur.

Čo sa týka druhej časti navrhovaného petitu, súd poukazujúc na čl. 21 ods. 1  Nariadenia Komisie č. 874/2004 má  za to, že v jeho kompetencii by bolo  zrušenie domény, nie uloženie povinnosti previesť predmetnú doménu.

S týmto názorom (boldom) osobne nesúhlasím a poukazoval som na neho vo svojom článku M. Husovec, Je ešte stále možné žalovať o prevod domény? In Revue pro právo a technologie, č. 6/2012, dostupné tu. V tomto článku píšem:

Treba uviesť na správnu mieru, že čl. 22 ods. 11, ktorý umožňuje prevod doménového mena pre prípad určitých typizovaných registrácií podľa čl. 21 Nariadenia (špekulatívna a abuzívna registráci), nie je bez ďalšieho je priamo aplikovateľný pred všeobecným súdom. Čl. 22 nadpísaný “Postup alternatívneho riešenia sporu (ADR)” totiž upravuje iba konanie pred nesúdnym orgánom, ktorý tu nekoná ani ako rozhodcovský súd, ale ako určitý mimosúdny “samoregulačný” orgán. Základný rozdiel spočíva v tom, že alternatívne riešenie sporov nie je spojené so štátnou mocou a je založené na samovykonateľnosti rozhodnutí (prevod je zabezpečovaný priamo doménovou autoritou). Ustanovenie čl. 22 ods. 11 pritom tiež zdôrazňuje, že “V prípade konania proti držiteľovi názvu domény Komisia pre alternatívne riešenie sporu rozhodne, že názov domény sa zruší, ak zistí, že registrácia je špekulatívna alebo je zneužitá tak, ako je definované v článku 21. Názov domény sa prevedie na navrhovateľa, ak navrhovateľ žiada o tento názov domény a spĺňa všeobecné kritériá oprávnenosti, stanovené v článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia (ES) č. 733/2002.”. Narozdiel od čl. 21 ods. 1, je ustanovenie adresované len orgánu alternatívneho riešenia sporov, nie súdu. Inými slovami je zrejmé, že čl. 22 ods. 11 neupravuje žiadny hmotnoprávny nárok, ktorý by bolo možné uplatniť pred vnútroštátnym súdom1.

Ak by sa teda žalobca rozhodol namiesto alternatívneho riešenia sporov (ADR) v prípade špekulatívnej registrácie uplatniť nárok na prevod domény spoločne s inými nárokmi pred vnútroštátnym súdom, vyriešenie otázky možnosti prevodu by spočívalo na vnútroštátnom hmotnom práve. Nariadenie, hoc súčasťou tohto vnútroštátneho práva, neposkytuje takýto nárok v inom ako alternatívnom riešení sporu. To je však zároveň aj určitá logická nedokonalosť Nariadenia. Totiž, v prípade vnútroštátneho konania vedeného namiesto ADR, alebo po ADR do 30 dní2, by tak mohli byť ohrozené výsledky dosiahnuté spravodlivosti nastolenej vďaka prostriedkom ADR. Určovacou žalobou podľa § 80 OSP o tom, že u úspešného navrhovateľa neexistuje nárok na prevod domény, by tak bolo možné ľahko napadnúť výsledok konania ADR ak vnútroštátne právo neposkytuje tento nárok. Tento problém je vypuklý najmä v Nemecku, kde BGH v prípade shell.de ešte v roku 2002 odmietol prevod domény3. Nemecká judikatúra túto nedokonalosť hmotného práva kompenzuje princípom zneužitia výkonu práva, keď takúto určovaciu žalobu ako procesný prostriedok považuje za nedovolený výkon práva (unzulässige Rechtsausübung)4. Pritom by bolo iste logickejšie ak by vnútroštátny súd v spore o doménu euTLD umožňoval prevod analogickou aplikáciou čl. 22 ods. 11 Nariadenia. Ide totiž bezosporu o logickú (technickú) medzeru5 (phrasing gap)6 tohto Nariadenia, pretože spravodlivý výsledok dosiahnutý favorizovaným mimosúdnym riešením sporu je teoreticky možné odvrátiť v súdnom konaní. Per analogiam je preto potrebné aplikovať čl. 22 ods. 11 Nariadenia bez pochýb najmä v súdnom konaní, ktoré jedna zo strán iniciuje po ADR v zmysle čl. 22 ods. 13 Nariadenia.

Vzniká však otázka či pre rovankú nedokonalosť Nariadenia je potrebné per analogiam aplikovať čl. 22 ods. 11 aj tam, kde nebolo vedené ADR, ale bola naopak priamo podaná žaloba na súd. Ak totiž vnútroštátne právo neposkytuje nárok na prevod domény, napr. Nemecko, znamenalo by to, že súdne konanie je na riešenie určitých skutkových stavov (špekulatívnych registrácií) len málo použiteľné. Zároveň vyvstáva otázka, či nie je nezmyselné, že určitý nárok je dostupný v súdnom konaní ohľadom domén euTLD iba vtedy, ak predtým bolo vedené aj úspešné konanie ADR. Žiadne rozumné zdôvodnenie takejto vnútornej rozpornosti (protiplánovosti [planwidrigkeit]) právneho poriadku nenachádzame. Sme preto názoru, že čl. 22 ods. 11 by mal byť aplikovaný per analogiam aj v prípade ak je žaloba ohľadom domény euTLD podaná priamo na súd. Vzniknúť môže len metodologická otázka, či sa ešte stále jedná o logickú (phrasing gap) alebo už teleologickú medzeru (value-deficient gap) v práve7.

Rozhodnutie je dostpuné na rozdohodnutia.sk.