Právna veta:
Zákon o ochranných známkach neustanovuje Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky povinnosť preskúmať z úradnej povinnosti skutočnosti, či neexistujú prípadné ďalšie dôkazy na to, aby bol zápis ochrannej známky ponechaný v platnosti. Pasivitu majiteľa ochrannej známky pri dokazovaní v konaní o vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú nemožno považovať za dôvod pre vyhodnotenie správnej úvahy Úradu priemyselného vlastníctva SR ako nezákonnej.
(Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 3. októbra 2011, sp. zn. 3 Sžhuv/3/2011)
Najvyšší súd Slovenskej republiky 3 Sžhuv/3/2011
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a členiek senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD. a JUDr. Gabriely Gerdovej v právnej veci žalobcu: L. A. de C. le B., Z., F. C., F., právne zastúpeného advokátkou Mgr. K. B. so sídlom v B., proti žalovanému: Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, Jána Švermu č. 43, za účasti ďalšieho účastníka: Ing. V. L. – L. D. so sídlom v B., právne zastúpenej patentovým zástupcom Ing. R. P., so sídlom v I. P. D., v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MOZ 702302 II/104-2010 zo dňa 30.08.2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 1 Scud/9/2010-65 zo dňa 23. marca 2011, jednomyseľne
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 1 Scud/9/2010-65 zo dňa 23. marca 2011 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MOZ 702302 II/104-2010 zo dňa 30.08.2010, ktorým žalovaný vo veci návrhu Ing. V. L. – L. D. na vyhlásenie medzinárodnej ochrannej známky „PHYTOSOYA.“ za neplatnú pre územie Slovenskej republiky, v konaní o rozklade žalobcu podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov v spojení s § 35 ods. 3 zák. č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach v nadväznosti na § 7 písm. f/ zák. č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach rozhodol, že medzinárodná ochranná známka č. 702302 sa vyhlasuje za neplatnú pre územie Slovenskej republiky pre tovary „pharmaceutical, veterinary products, sanitary products, sanitary products for medical use and for personal hygiene, dietetic substnaces for medical use“ v triede 5 medzinárodného triedenia tovarov a služieb. Medzinárodná ochranná známka č. 702302 zostáva v platnosti na území Slovenskej republiky pre tovary v triede 3 a pre tovary „medical or sanitary disinfectants (excluding soaps)“ v triede 5 medzinárodného triedenia tovarov a služieb. Kaucia sa podľa § 37 ods. 7 zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach vracia navrhovateľovi.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že zo správneho spisu vyplýva, ţe dňa 12.12.2007 podala Ing. V. L. – L. D. návrh na výmaz medzinárodne zapísanej ochrannej známky č. 702302 „PHYTOSOYA“ majiteľa – spoločnosti žalobcu (zapísanej do registra medzinárodných ochranných známok s platnosťou na území Slovenskej republiky od 28.01.2005 pre uvedené tovary v triede 5 medzinárodného triedenia tovarov a služieb) podľa dôvodu na výmaz ochrannej známky uvedeného v § 16 ods. 8 zák. č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach. Išlo o dôvody konfliktu zápisu medzinárodnej ochrannej známky „PHYTOSOYA“ s nezapísaným označením navrhovateľky „FYTOSOJA.“, ktoré malo podľa navrhovateľky nadobudnúť rozlišovaciu spôsobilosť pred dňom podania návrhu na národný zápis napadnutej ochrannej známky „PHYTOSOYA“ pre územie Slovenskej republiky.
Žalovaný vyhovel návrhu navrhovateľky, pričom na prvostupňovom správnom orgáne sa postupovalo podľa § 16 ods. 8 zák. č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach a na druhostupňovom orgáne sa už postupovalo podľa nového zákona o ochranných známkach a to § 35 ods. 3 v spojení s § 7 písm. f/ zák. č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach.
Podľa § 54 ods. 3 zák. č. 506/2009 Z.z. ak bol pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona podaný návrh na výmaz ochrannej známky podľa doterajšieho zákona, považuje sa za návrh na zrušenie ochrannej známky alebo za návrh na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú podľa tohto zákona. Na posúdenie splnenia podmienok návrhu na zrušenie ochrannej známky alebo návrhu na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú, na konanie o tomto návrhu a jeho účinkoch sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona.
Podľa § 35 ods. 3 zák. č. 506/2009 Z.z. úrad vyhlási ochrannú známku za neplatnú aj na návrh osoby uvedenej v § 7 z dôvodov podľa § 7, ak sa v konaní o vyhlásení ochrannej známky za neplatnú preukáže, že tento dôvod existuje.
Podľa § 7 písm. f/ zák. č. 506/2009 Z.z. označenie sa nezapíše do registra na základe námietok proti zápisu označenia do registra (ďalej len „námietky“) podaných podľa § 30 užívateľom nezapísaného označenia alebo iného označenia používaného v obchodnom styku, ak je označenie zhodné alebo podobné s nezapísaným označením alebo iným označením používaným v obchodnom styku, ktoré týmto používaním na území Slovenskej republiky alebo vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky nadobudlo rozlišovaciu spôsobilosť pre zhodné alebo podobné tovary alebo služby používateľa pred dňom podania prihlášky a takéto označenie nemá iba miestny obsah.
Podľa § 245 ods. 2 O.s.p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.
Krajský súd mal za to, že rozhodnutia žalovaného a to prvostupňové, ako aj druhostupňové vychádzali zo zisteného skutkového stavu, najmä z dokladov a podaní, ktoré boli predložené účastníkmi konania (§ 52 ods. 3 zák. č. 506/2009 Z.z., § 42b zákona č. 55/1997 Z.z.). Podľa názoru súdu správne orgány rozhodli vo veci v súlade s uvedenou právnou úpravou pri naplnení správneho procesného postupu. Dôkazy, ktoré boli predložené účastníkmi ohľadom skutkových otázok boli logicky a správne vyhodnotené. Krajský súd nezistil ani rozpory v úsudku správneho orgánu, ktorý bol logickým záverom vychádzajúcim zo vstupov a premís, ktoré boli predmetom konania. V danom prípade išlo o rozhodnutie správnych orgánov vydané na základe povolenej správnej úvahy (správne uváženie). Zákonom (§ 245 ods. 2 O.s.p.) je založené voľné uváženie správneho orgánu aj vo veciach rozhodovania o ochranných známkach a toto uváženie nemôže súd nahradiť vlastným rozhodnutím, ani skúmať účelnosť vydaného rozhodnutia. Súd preskúmava iba to, či skutkové okolnosti, z ktorých pri voľnej úvahe správny orgán vychádzal boli zistené správnym procesným postupom, a či právny následok založený rozhodnutím nie je v rozpore so zákonom, a či rozhodnutie bolo z hľadiska aplikovanej právnej normy logické a úplné z hľadiska hodnotenia dôkazov.
V danom prípade žalobca v rozklade spochybnil posúdenie iba jednej z hmotnoprávnych podmienok potrebných pre úspešné uplatnenie návrhu na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú, a to podmienku nadobudnutia rozlišovacej spôsobilosti nezapísaného označenia „FYTOSOJA“ v prospech navrhovateľky Ing. V. L.. Navrhovateľka výmazu aj podľa krajského súdu v konaní preukázala, že nezapísané označenie „F.“ používala od roku 1998, k čomu predložila v konaní množstvo dôkazov, ktoré sú uvedené v rozhodnutí žalovaného (nálepky, informačné letáky, objednávky produktov FYTOSOJA, doklady o platbách, inzercie a reklamné články v časopisoch, faktúry a objednávky k inzerciám v časopisoch, žiadosť na štátny zdravotný ústav z 23.11.1998 a ďalšie). V konaní nebolo preukázané, že by navrhovateľka bola iba sprostredkovateľkou v súvislosti s predajom a distribúciou výrobkov označených ochrannou známkou žalobcu.
Krajský súd neuznal za podstatnú námietku v žalobe, že pokiaľ žalovaný dôkazy predložené žalobcom v rozklade nepovažoval za dostatočné na preukázanie tvrdení žalobcu, mal ho vyzvať na predloženie ďalších dokladov na preukazovanie výrobkov PHYTOSOYA na trhoch v Slovenskej republike. Krajský súd k tejto námietke uviedol, že v zákone o ochranných známkach je právna úprava pre daný prípad koncipovaná tak, že dôkaznú povinnosť preukázať tvrdené skutočnosti ohľadne preukázania existencie, ako aj neexistencie uplatnených námietkových dôvodov má účastník konania, ktorý takéto námietky podáva. Úrad rozhoduje na základe podaní a dôkazov, ktoré boli predloţené účastníkmi (§ 52 ods. 3 zák. č. 506/2009 Z.z.). Podľa § 51 ods. 5 zák. č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach aplikácia ustanovení §§ 32 aţ 34 Správneho poriadku, ktoré upravujú povinnosti pri zisťovaní podkladov pre rozhodnutie a dokazovanie sú pre účely konania vo veci ochranných známok vylúčené. Ustanovenie § 37 Správneho poriadku, na ktoré poukazoval žalobca v ţalobe síce nie je citovaným ustanovením § 51 ods. 5 vylúčené z konania pred úradom žalovaného, avšak toto ustanovenie neupravuje spôsob vykonávania dôkazov, ani neukladá správnemu orgánu povinnosť, aby vyzýval účastníkov konania na predloženie listín (dôkazov). Krajský súd opätovne poukázal na špeciálne ustanovenie zákona o ochranných známkach, § 52 ods. 3 zák. č. 506/2009 Z.z., podľa ktorého úrad rozhoduje na základe odôvodnenia podania a dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zastúpení advokátkou včas odvolanie. Navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že rozhodnutia žalovaného o rozklade č. MOZ 702302 II/104-2010 zo dňa 30.08.2010 zruší a vráti vec žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Namietal, že ak navrhovateľ výmazu dôkazy predložené majiteľom známky spochybnil, majiteľ známky mal dostať možnosť svoje tvrdenia preukázať ďalšími dôkazmi. Podľa názoru žalobcu správny orgán mohol a mal vyzvať žalobcu na preukázanie používania známky PHYTOSOYA ďalšími dôkazmi, aby bol skutkový stav spoľahlivo zistený. Na pojednávaní konanom dňa 23.03.2011 žalobca na podporu svojich tvrdení predložil rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci 6 Sžh 1/2010 a poukazoval na právny názor, že „napriek tomu, že zákonodarca v zákone o ochranných známkach ustanovuje, že dôkazy predkladá žiadateľ a namietateľ, správne orgány oboch stupňov nezbavuje povinnosti náležite zistiť skutkový stav (§ 32 Správneho poriadku) a za tým účelom pokiaľ účastník správneho konania tvrdí, a to aj v odvolaní, že vo veci nebol zistený skutkový stav dostatočne, treba ho vyzvať na predloženie dôkazov preukazujúcich dôvodnosť jeho tvrdení“.
Nezapísané označenie FYTOSOJA mohlo používaním nadobudnúť rozlišovaciu spôsobilosť pre určité výrobky jeho majiteľa, čo jeho majiteľ preukazoval v správnom konaní. Označenie však rozlišovaciu spôsobilosť môže rovnako aj stratiť, a napríklad práve v prípade, ak sú na trhu súčasne prítomné zhodné výrobky označené podobnými označeniami, patriace odlišnému subjektu alebo subjektom. Žalobca je presvedčený, že následkom skutočnosti, že na trhu Slovenskej republiky boli v čase pred začiatkom platnosti ochrannej známky PHYTOSOYA súčasne prítomné zhodné výrobky PHYTOSOYA a FYTOSOJA rôznych subjektov. Nezapísané označenie FYTOSOJA stratilo svoju rozlišovaciu spôsobilosť ešte pred začiatkom platnosti ochrannej známky PHYTOSOYA. Vôbec nebolo nevyhnutné, aby dôkazy boli za obdobie, keď navrhovateľ preukázal požívanie nezapísaného označenia, t.j. ešte v období pred uzavretím distribučnej zmluvy (pred rokom 2004), ako to konštatuje krajský súd. Žalovaný otázku možnej straty rozlišovacej spôsobilosti nezapísaného označenia FYTOSOJA pred začiatkom platnosti ochrannej známky PHYTOSOYA na území Slovenskej republiky vôbec nehodnotil. Rovnako súd nezhodnotil a nezobral do úvahy dôkaz predložený žalobcom, že žalovaný v iných konaniach vyzýva účastníkov na vyjasnenie alebo preukázanie skutočností, o ktorých vznikla pochybnosť a takto zisťuje skutočný stav veci.
Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 10.06.2011 k odvolaniu žalobcu navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že už v konaní pred prvostupňovým orgánom zdôraznil, že konanie o vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú vedené pred žalovaným je konaním sporovým, pre ktoré je príznačné, že majiteľ ochrannej známky a navrhovateľ vyhlásenia známky za neplatnú stoja v protichodnom postavení, obhajujú svoje protichodné záujmy a ich záujem na výsledku konania je protichodný. Sporové konanie pred žalovaným má kontradiktórny charakter. Zásadu, že skutkový stav musí byť zistený spoľahlivo, je v predmetom konaní potrebné interpretovať s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti a zásadu prejednávaciu, ktoré sú premietnuté aj do úpravy dokazovania v § 52 zák. č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach. Žalobcom citovaný právny názor Najvyššieho súdu SR bol nesprávne interpretovaný vo veci konania o vyhlásenie ochrannej známky „PHYTOSOYA“ za neplatnú pre územie SR. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 6 Sžh 1/2010 uvádza, že „…odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci bol nedostatočne zistený skutkový stav, pretože žalovaný sa náležite nevyporiadal s námietkou žalobcu, že prvostupňový orgán nevychádzal zo spoľahlivo zisteného stavu veci…“.
Práve skutočnosť, že námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu bola v konaní vo veci námietok proti zápisu označenia „SecuriLas“ do registra ochranných známok uplatnená už v rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu je tým detailom, ktorý spôsobuje neaplikovateľnosť žalobcom citovaného právneho názoru Najvyššieho súdu SR v preskúmavanom prípade. Žalovaný v tejto súvislosti zdôraznil, že žalobca namietal nedostatočne zistený skutkový stav prvýkrát až v žalobe, podanej v zmysle druhej hlavy, piatej časti O.s.p. To znamená, že takáto námietka nebola počas správneho konania vedeného pred žalovaným uplatnená. Námietku, že prvostupňový správny orgán žalovaného nevychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, nemohol žalobca v rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného ani uplatniť, pretože v určitej fáze správneho konania pred žalovaným bol žalobca procesne pasívny. Žalobca sa nevyjadril k návrhu na vyhlásenie neplatnosti medzinárodnej ochrannej známky č. 702302 „PHYTOSOYA” pre územie SR, ktorý mu bol preukázateľne doručený na vyjadrenie a preto prvostupňový orgán žalovaného rozhodol podľa obsahu spisu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky http://www.supcourt.gov.sk, http://www.nsud.sk, najmenej päť dní vopred, v senáte rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011) a rozsudok podľa § 250ja ods. 3, druhá veta O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 245 ods. 2 O.s.p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.
Najvyšší súd sa stotoţnil s právnym názorom krajského súdu, že aplikáciu ustanovenia § 35 ods. 3 zák. č. 506/2009 Z.z. v spojení s § 7 písm. f/ zák. č. 506/2009 Z.z. žalovaný uskutočňuje na základe správnej úvahy. Táto skutočnosť priamo vplýva na rozsah súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 35 ods. 3 zák. č. 506/2009 Z.z. úrad vyhlási ochrannú známku za neplatnú aj na návrh osoby uvedenej v § 7 z dôvodov podľa § 7, ak sa v konaní o vyhlásení ochrannej známky za neplatnú preukáže, že tento dôvod existuje.
Podľa § 7 písm. f/ zák. č. 506/2009 Z.z. označenie sa nezapíše do registra na základe námietok proti zápisu označenia do registra (ďalej len „námietky“) podaných podľa § 30 užívateľom nezapísaného označenia alebo iného označenia používaného v obchodnom styku, ak je označenie zhodné alebo podobné s nezapísaným označením alebo iným označením používaným v obchodnom styku, ktoré týmto používaním na území Slovenskej republiky alebo vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky nadobudlo rozlišovaciu spôsobilosť pre zhodné alebo podobné tovary alebo služby používateľa pred dňom podania prihlášky a takéto označenie nemá iba miestny obsah.
Podľa správnej úvahy ţalovaného napadnutá ochranná známka „PHYTOSOYA” je jednoslovná, kde všetky písmená sú veľké. Nezapísané označenie takisto prestavuje jednoslovný výraz „FYTOSOJA“. Pri posudzovaní zameniteľnosti napadnutej ochrannej známky a nezapísaného označenia z vizuálneho hľadiska možno konštatovať, že ide o takmer zhodné slová, ktoré sa odlišujú len na začiatku, kde v jednom prípade začína porovnávané označenie písmenom „F“ a v druhom „PH“ a v predposlednom písmene, kde v prípade napadnutej ochrannej známky sa vyskytuje písmeno „Y“, v nezapísanom označení písmeno „J“. Pri vizuálnom vnímaní týchto slov však spotrebiteľ získa podobný vizuálny vnem, pretože ide o tie isté slová (len v prepise do iného jazyka, v ktorom sú tiež veľmi podobné). Navyše spotrebiteľ nemá väčšinou v praxi možnosť porovnávať označenia vedľa seba, spoliehať sa môţe len na pamäťový vizuálny vnem. Z fonetického hľadiska možno konštatovať ich fonetickú zhodnosť. Obe porovnávané označenia budú foneticky reprodukované ako „fytosoja“. Rovnako je daná aj ich sémantická zhodnosť. Tieto závery neboli spochybňované žalobcom.
Sporným bol skutkový stav týkajúci sa času nadobudnutia rozlišovacej spôsobilosti nezapísaného označenia „FYTOSOJA“ v prospech navrhovateľky Ing. V. L. v období pred dňom 28.01.2005. Išlo o identifikáciu tovarov označovaných ochrannou známkou “PHYTOSOYA“ a nezapísaným onačením “FYTOSOJA“ na území Slovenskej republiky. Najvyšší súd poukazuje na to, že išlo v prvom rade o otázku skutkovú. Teda o otázku skutkových tvrdení a následného dokazovania ich pravdivosti. Žalobca ako účastník konania má povinnosť tvrdenia a bremeno dokazovania (§ 52 ods. 1 zák. č. 506/2009 Z.z.). Podľa § 52 ods. 3 zák. č. 506/2009 Z.z. úrad rozhoduje na základe úrad rozhoduje na základe odôvodnenia podania a dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené. Z uvedených ustanovení jednoznačne vyplýva kontradiktórnosť konania.
Žalobca potvrdil, že návrh na výmaz za účelom vyjadrenia mu bol doručený dňa 15.07.2008. Žalobca sa k podanému návrhu na výmaz nevyjadril, nakoľko bol presvedčený, že vzhľadom na okolnosti prípadu, keď má svoju medzinárodnú ochrannú známku č. 702302 PHYTOSOYA už od roku 1998 zapísanú a platnú v desiatkach krajín sveta, pričom ju skutočne aj používa, návrhu na výmaz nemôže byť vyhovené. K podanému návrhu na výmaz sa preto nevyjadril. V rozklade žalobca predložil distribučnú zmluvu zo dňa 17.03.2004 uzavretú so spoločnosťou I., s.r.o. Navrhovateľka výmazu však predložila dôkazy o používaní nezapísaného označenia pred týmto dátumom, od roku 1999. Žalobca neoznačil relevantné dôkazy na preukázanie straty rozlišovacej spôsobilosti nezapísaného označenia „FYTOSOJA“.
Najvyšší súd konštatuje, že zákon o ochranných známkach neustanovuje žalovanému povinnosť preskúmať z úradnej povinnosti skutočnosti, či neexistujú prípadné ďalšie dôkazy na to, aby bol zápis ochrannej známky ponechaný v platnosti. Výrok rozhodnutia žalovaného zodpovedá skutkovému stavu zistenému z vykonaných dôkazov, označených účastníkmi konania. Ide o rozhodnutie v administratívnom konaní, ktoré zodpovedá spôsobu dokazovania podľa § 52 zák. č. 506/2009 Z.z. V rámci správnej úvahy má žalovaný možnosť vytvárať si úsudok na vec v tolerančnom pásme. Pasivitu žalobcu pri dokazovaní v konaní o výmaz ochrannej známky nemožno považovať za dôvod pre vyhodnotenie správnej úvahy žalovaného ako nezákonnej.
O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že žalobcovi , ktorý nemal úspech v odvolacom konaní nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný mal v odvolacom konaní úspech a súčasne bol zastúpený advokátom. Ustanovenie § 250k ods.1 O.s.p. neupravuje nárok žalovaného správneho orgánu na náhradu trov. Súd vychádza z toho, že procesná obrana zákonnosti napadnutého rozhodnutia je súčasťou plnenia úloh správneho orgánu v rámci jeho vecnej kompetencie.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 03. októbra 2011
JUDr. Ivan R U M A N A, v. r.
predseda senátu
Môj komentár:
(výňatok z článku KLINKA T.: Sporové konanie ako špecifický typ správneho konania. IN: Zborník príspevkov zo sekcie správne právo medzinárodnej vedeckej konferencie PRÁVO AKO ZJEDNOCOVATEĽ EURÓPY – VEDA A PRAX (21-23. októbra 2010), str. 49-57:
Zásada kontradiktórnosti, prejednacia zásada a zásada formálnej pravdy
V sporovom konaní sa prirodzene očakáva, že samotné zúčastnené strany majú osobný záujem na svojom úspechu v konaní, a budú preto procesne aktívne. Povinnosťou správneho orgánu je vytvoriť optimálne podmienky pre uplatnenie zásady kontradiktórnosti, pričom úzkostlivo dbá na dodržanie zásady rovnosti účastníkov. Akékoľvek pochybenie správneho orgánu s dopadom na rovnosť účastníkov v procese dokazovania, najmä neoboznámenie účastníka so všetkými úkonmi protistrany, býva dôvodom na zrušenie rozhodnutia správnym súdom. Kontradiktórnosť v uvedenom význame presahuje rámec sporového konania a platí ako univerzálny princíp správneho konania, ktorý by sa mohol vzťahovať dokonca aj na zúčastnené osoby.[1] Kontradiktórny princíp chápaný ako subjektívne procesné právo je tiež súčasťou práva na dobru správu ako ho načrtáva čl. 41 Charty základných práv Európskej únie (2000/C 364/01).
Kontradiktórny rozmer sporového konania osobitné zákony môžu podporiť tým, že sankcionujú kvalifikovanú pasivitu odporcu. Ak sa napríklad prihlasovateľ ochrannej známky nevyjadrí k námietkam v určenej lehote, Úrad priemyselného vlastníctva SR konanie o prihláške zastaví podľa § 31 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach. Na tento nepriaznivý následok nečinnosti musí byť prihlasovateľ upozornený. Do určitej miery možno nájsť paralelu v inštitúte rozsudku pre zmeškanie v zmysle § 153b Občianskeho súdneho poriadku.
Účastníci sporového konania majú tak povinnosť tvrdenia ako aj s tým spojenú dôkaznú povinnosť. Úspech v konaní závisí najmä od riadneho splnenia oboch týchto procesných povinností. Povinnosť tvrdenia nebýva chápaná natoľko striktne ako v súdnom konaní. Ak účastník konania výslovne neuvádza niektorú dôležitú skutočnosť, avšak z dôkazov, ktoré sám predložil, táto skutočnosť jednoznačne vyplýva, správny orgán bude na ňu v konaní prihliadať. Problematickejšou sa javí situácia, keď by mali byť tvrdenia účastníka preukazované dôkazmi predloženými protistranou. Krajský súd v Banskej Bystrici pri prieskume rozhodnutia Úradu priemyselného vlastníctva SR o námietkach proti zápisu ochrannej známky dospel k inému právnemu názoru:
„Aj keď dôkazné bremeno leží na namietateľovi [ktorý je v sporovom konaní v pozícii navrhovateľa; pozn. T.K.], neznamená to, že by správny orgán rešpektujúci zásadu materiálnej pravdy nemohol v rámci vykonávania dokazovania a hodnotenia dôkazov predložených (označených) namietateľom zohľadniť aj dôkazy označené iným účastníkom a tieto hodnotiť vo vzájomnej súvislosti. Preto pokiaľ by predložený, alebo označený dôkaz namietateľom nemal úplnú vypovedaciu schopnosť, avšak táto by bola doplnená dôkazom iného účastníka konania, nemožno potom hovoriť o neunesení dôkazného bremena namietateľom, keďže sporná skutočnosť v zásade bola preukázaná.“
(rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. februára 2010, č. k. 23S/24/2009-110)
Vo vyššie uvedenom rozsudku sa súd priklonil k záveru, že aj v sporovom konaní, akým nepochybne je konanie o námietkach proti zápisu ochrannej známky, platí zásada materiálnej pravdy, ktorú je správny orgán povinný rešpektovať pri hodnotení dôkazov predložených účastníkmi. Účastník sporového konania tak môže čeliť prekvapivému hodnoteniu dôkazov zo strany správneho orgánu, keď dôkaz, ktorý predložil na podporu svojho skutkového tvrdenia, správny orgán vyhodnotí v jeho neprospech. Za istých okolností môže dôjsť k stretu so zásadou ochrany legitímneho očakávania účastníka. Napríklad v prípade, že účastník predloží ako dôkaz rozsiahlu publikáciu o hrúbke niekoľko sto strán a výslovne označí jednu stranu, na ktorú sa odvoláva, správny orgán by nemal vo zvyšnej časti publikácie iniciatívne vyhľadávať skutočnosti v neprospech tohto účastníka. Zásada kontradiktórnosti totiž pripomína, že úlohou správneho orgánu je v prvom rade ponúknuť predloženú publikáciu na vyjadrenie druhej strane a ponechať identifikáciu prípadných rozporov na jej uvážení. Podľa názoru autora správny orgán môže v sporovom konaní vyhodnotiť v neprospech účastníka ním predložené dôkazy iba výnimočne, najmä vtedy keď z nich určitý, pre účastníka nepriaznivý skutkový záver jednoznačne vyplýva; inak by mal konštatovať prosté nepreukázanie tvrdenia účastníka. Ako výkladové vodítko pri hodnotení dôkazov by mohla slúžiť aj zásada, že nikto rozumný dobrovoľne nepredkladá dôkazy svedčiace proti nemu samému; ide o variáciu známej procesnej zásady rímskeho práva Nemo tenetur edere instrumenta contra se – Nikto nie je povinný vydať listiny (dôkazy) proti sebe. Odlišnou otázkou je hodnotenie vzájomne odporujúcich si dôkazov, ku ktorému Najvyšší súd SR vyslovil nasledovný právny názor:
„Hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné. Podľa názoru odvolacieho súdu môže správny orgán pristúpiť k hodnoteniu dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov len potom, ak vykonal všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch.“
(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Sž-o-KS 126/2006)
Z § 3 ods. 4 Správneho poriadku, ktorý vyjadruje zásadu materiálnej pravdy, vyplýva, že skutkový stav musí byť zistený spoľahlivo.[2] Ako interpretovať túto zásadu v sporovom konaní? Východiskom musí byť opäť zásada kontradiktórnosti a s ňou spojený presun ťažiska zisťovania skutkového stavu zo správneho orgánu na účastníkov; inak by existovalo značné riziko porušenia zásady rovnosti. Správny orgán vychádza zo zhodných tvrdení účastníkov a nedokazuje skutočnosti, ktoré medzi nimi nie sú sporné. Spoľahlivosť zistenia skutkového stavu v sporovom konaní je potrebné vnímať s ohľadom na otázku logickej nadväznosti komplexnej hodnotiacej správnej úvahy na jednotlivé skutkové závery, a nie ako spoľahlivosť in abstracto. Pojem formálna pravda, ktorý sa v občianskom práve procesnom používa na vyjadrenie racionálnej limitácie zisťovania skutkového stavu rozsahom a obsahom procesných úkonov účastníkov, je potom možné použiť aj v sporovom konaní pred správnym orgánom. Akceptovaním názoru, že zásada formálnej pravdy nemá miesto v platnej právnej úprave sporového konania,[3] by sme popreli samotnú podstatu sporového konania spočívajúcu v zmene postavenia správneho orgánu a účastníkov konania pri zisťovaní skutkového stavu veci. Inšpirujúce je aj legislatívne riešenie priamo z nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 o ochrannej známke Spoločenstva, ktoré v oblasti dokazovania výslovne r0ozlišuje medzi konaniami inter partes, kde sa uplatňujú relatívne dôvody (t.j. námietkové dôvody) a všetkými ostatnými konaniami[4]
[1] Pozri publikáciu z konferencie ADMINISTRATIVE PROCEDURES IN EU MEMBER STATES, ktorá je dostupná na http://www.oecd.org/dataoecd/49/34/42754772.pdf (27.10.2010)
[2] Pre porovnanie, § 3 zákona č. 500/2004 Sb. správního řádu znie: „Nevyplývá-li ze zákona něco jiného, postupuje správní orgán tak, aby byl zjištěn stav věci, o němž nejsou důvodné pochybnosti, a to v rozsahu, která je nezbytný pro soulad jeho úkonu s požadavky uvedenými v § 2.“
[3] „Právna teória pozná aj pojem formálna pravda, pri ktorej sa správny orgán môže uspokojiť s tým, čo ako skutkovú podstatu uvádzajú jednotliví účastníci. Táto zásada by sa de lege ferenda mohla uplatniť v konaniach, kde účastníci stoja v protichodnom postavení“ SOBIHARD, J.: Správny poriadok. Komentár IURA EDITION. 2004, str. 54
[4] Podľa čl. 76 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 o ochrannej známke Spoločenstva v konaniach pred úradom úrad preskúma skutočnosti ex offo; v konaniach týkajúcich relatívnych dôvodov zamietnutia zápisu sa však úrad pri svojom skúmaní obmedzí na dôvody, dôkazy a návrhy predložené účastníkmi konania.
Tomáš Klinka, a
jamiesona jedna ďalšia osoba diskutuje. 
Martin Husovec 8:55 am dňa júl 28, 2014 Trvalý odkaz |
Tomi,
dakujem za post; tiez som sa prave na to pozeral;
podla mojho nazoru je to este len polovicny produkt; potrebujeme
1. kolizne pravidla na priemyselne vs. nekala ako pises; v podstate staci vyjasnenie ze specializovanejsi berie cely spor;
2. definovanie priemyselnych prav ako aj spory z obchodneho tajomstva, resp. aj obchodneho mena;
3. autorske pravo by mala byt zverena podobne ako nekala sutaz lokalne trom sudom;
okrem toho, a to mimo CP treba zabezpecit ze bude osobitny register pre tieto veci, kedze nestaci poukazanie osobitnych sudov, ale treba realne zabezpecit specializovane registre aj na odvolacke a tiez ze okruh sudcov bude uzky; a tiez treba zmenit notifikacie podla nariadeni tak ze to bude tiez len BB ako pises;
M.
Tomáš Klinka 7:23 pm dňa december 9, 2014 Trvalý odkaz |
Na základe pripomienky ÚPV SR bol materiál doplnený v zmysle vyššie uvedeného postu a bol v tomto znení prerokovaný 4.-5.12.2014 na rokovaní Legislatívnej rady vlády:
§ 25
Príslušnosť v sporoch z priemyselného vlastníctva
(1) Na konanie v sporoch z priemyselného vlastníctva je príslušný Okresný súd Banská Bystrica; jeho územným obvodom je celé územie Slovenskej republiky.
(2) Na konanie o odvolaní proti rozhodnutiu vydanému v konaní v sporoch podľa odseku 1 je príslušný Krajský súd v Banskej Bystrici.
(3) Ak má spor z priemyselného vlastníctva súčasne povahu sporu z nekalej súťaže alebo autorskoprávneho sporu, je príslušný súd podľa odsekov 1 a 2.
§ 26
Príslušnosť v sporoch z nekalej súťaže a v autorskoprávnych sporoch
(1) Na konanie v sporoch z nekalej súťaže a v autorskoprávnych sporoch je príslušný
a) Okresný súd Bratislava I pre obvody Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre,
b) Okresný súd Banská Bystrica pre obvody Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Žiline a Krajského súdu v Trenčíne,
c) Okresný súd Košice I pre obvody Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove.
(2) Na konanie o odvolaní proti rozhodnutiu vydanému v konaní v sporoch podľa odseku 1 je príslušný
a) Krajský súd v Bratislave pre obvody súdov uvedených v odseku 1 písm. a),
b) Krajský súd v Banskej Bystrici pre obvody súdov uvedených v odseku 1 písm. b),
c) Krajský súd v Košiciach pre obvody súdov uvedených v odseku 1 písm. c).