C‑133/11 Folien Fischer: Budú sa negatívne určovacie žaloby zneužívať ešte viac?

Súdny dvor EÚ obohatil pred pár týždňami svoju tohtoročnú judikatúru k výkladu článku 5 bodu 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel I) o ďalší rozsudok, tentoraz v otázke negatívnych určovacích žalôb.

Článok 5 bod 3 určuje osobitnú medzinárodnú právomoc súdu „vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“. Kompetentným súdom v takomto prípade je súd miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody. Predmetom prejudiciálnej otázky nemeckého Bundesgerichtshof bolo, či je právomoc, stanovená v článku 5 bode 3 nariadenia č. 44/2001, založená aj v prípade, keď potenciálny pôvodca škody podá negatívnu určovaciu žalobu, ktorou sa domáha konštatovania, že prípadný poškodený nemôže vyvodiť nijaké právo z prípadného aktu zakladajúceho mimozmluvnú zodpovednosť.

Súdny dvor, napriek opačnému stanovisku Generálneho advokáta Jääskinena, rozhodol, že článok 5 bod 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že negatívna určovacia žaloba, ktorej účelom je preukázať neexistenciu mimozmluvnej zodpovednosti, patrí do pôsobnosti tohto ustanovenia.

Negatívna určovacia žaloba, vznesená v členskom štáte EU s pomalším súdným systémom je efektívnym prostriedkom ako sa vyhnúť plneniu vlastného záväzku alebo ako predĺžiť dobu porušovania cudzej ochrannej známky. Žalobca sa ňou najčastejšie domáha určenia neplatnosti zmluvy alebo neexistencie mimozmluvného záväzku. Vyhľadávanými členskými štátmi na vznesenie takejto žaloby sú napríklad Taliansko, Holandsko alebo Belgicko. Tieto tzv. torpédové žaloby sú umožnené nasledujúcimi pravidlami určovania medzinárodnej príslušnosti súdu obsiahnutými v Nariadení Brusel I.

Podľa čl. 23 si môžu strany zmluvne určiť príslušný súd. Čl. 24 im to umožňuje aj dodatočne po vznesení žaloby jednou stranou. Podľa neho totiž nemôže nepríslušný súd hneď žalobu zamietnúť z dôvodu nepríslušnosti, ale musí dať žalovanej strane možnosť nechať sa do procesu dobrovoľne vtiahnúť. Práve tento proces trvá napr. v Taliansku podstatne dlhšie ako vo väčšine krajín EÚ. Počas tejto doby nemôže žalovaný (napr. držiteľ ochrannej známky) vzniesť žalobu u príslušného súdu.  Bráni mu v tom princíp lis alibi pendens ukotvený v čl. 27, podľa ktorého ak sa vedú konania v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať. Často diskutovaný problém, či žaloba na plnenie záväzku a žaloba na určenie neplatnosti daného právneho vzťahu predstavujú konania v tej istej veci v zmysle čl. 27, rozhodol Súdny dvor v rozsudku C – 406/92 Tatry, v ktorom potvrdil identitu oboch konaní.

Na horeuvedenom probléme ale nové rozhodnutie Folien Fischer ešte nič nemení. Jeho možný praktický dopad je zrejmý až v nasledujúcom prípade.

Talianska spoločnosť mieni využiť inzerčnú službu Adwords od Googlu a zaregistruje si ako keyword názov konkurenčnej firmy so sídlom v Rakúsku, ktorý má táto firma v Rakúsku zapísaný ako ochrannú známku. Podľa najnovšej judikatúry SDEÚ zakladá čl. 5 bod 3 v tomto prípade príslušnosť súdov dvoch štátov. A síce súdov členského štátu, v ktorom bola ochranná známka zapísaná a súdov členského štátu, v ktorom je inzerent usadený.

Ak talianska firma vznesie pred talianským súdom negatívnu určovaciu žalobu, že neporušuje ochrannú známku rakúskej firmy, vznesie ju pred kompetentným súdom, ktorý môže vo veci rozhodovať. Toto nie je v záujme rakúskej strany, ktorá by po vznesení žaloby doma dosiahla rozhodnutie vo veci oveľa rýchlejšie.

Či sa ozaj horeuvedená taktika ukáže zmysluplná, nám povie prax v nasledujúcich rokoch. Isté ale je, že keby SDEÚ v prípade Folien Fischer rozhodol inak, možné by to nebolo.