Minulý týždeň vydal SDEÚ rozhodnutie C-170/12 Pinckney, ktoré nám má pomôcť pri určovaní právomoci súdu pri sporoch z porušovania autorských práv cez internet. Očakávalo sa, že odpovie na otázky, ktoré vznikli po vydaní smerodajných rozhodnutí eDate a Wintersteiger. Stalo sa tak iba čiastočne.
Otázky na prejudiciálne rozhodnutie Súdnemu dvoru predložil Cour de cassation vo veci Peter Pinckney proti KDG Mediatech AG.
9. Pán Pinckney, ktorý má bydlisko v Toulouse (Francúzsko), tvrdí, že je autorom, skladateľom a interpretom dvanástich piesní nahraných skupinou Aubrey Small na gramofónovú platňu.
10. Po tom, ako zistil, že tieto piesne boli bez jeho súhlasu nahrané na kompaktné disky (CD) vylisované spoločnosťou Mediatech v Rakúsku, a následne predávané britskými spoločnosťami Crusoe alebo Elegy na rôznych internetových stránkach prístupných okrem iného z bydliska pána Pinckneyho v Toulouse, podal 12. októbra 2006 na spoločnosť Mediatech žalobu na Tribunal de grande instance de Toulouse (Vyšší súd v Toulouse), ktorou sa domáhal náhrady škody vzniknutej zásahom do jeho autorských práv.
Pravidlá určovania právomoci súdov v občiansko-právnych sporoch sú vo väčšine štátov EÚ zjednotené Nariadením Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel I).
Podľa čl. 2 Nariadenia môže pán Pinckney v predloženom prípade žalovať spoločnosť KDG Mediatech v mieste jej sídla v Rakúsku (tzv. všeobecná právomoc podľa princípu actor sequitur forum rei). Článok 5 bod 3 určuje tzv. osobitnú právomoc súdu vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti. Tento článok zakladá kompetenciu súdu, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody. V prípade cezhraničných deliktov, pri ktorých miesto, v ktorom vznikla škoda (Erfolgsort) a miesto, kde došlo k príčinnej udalosti, ktorá viedla k tejto škode (Handlungsort), sa nachádzajú v dvoch rôznych krajinách, zakladá čl. 5 bod 3 príslušnosť súdov oboch štátov.
SDEÚ sa už zaoberal výkladom tohto ustanovenia v kontexte porušenia práv prostredníctvom internetu v spomínaných rozhodnutiach eDate a Wintersteiger. V prvom šlo o porušenie osobnostných práv prostredníctvom difamačného obsahu internetovej stránky a v druhom šlo o porušenie ochrannej známky pomocou služby Google Adwords.
Francúzsky súd mal podľa všetkého pochybnosti, či závery z tejto judikatúry sa dajú použiť aj v súvislosti s porušením autorského práva. Z toho dôvodu predložil Súdnemu dvoru nasledujúce otázky.
1. Má sa článok 5 bod 3 [nariadenia] vykladať v tom zmysle, že v prípade údajného porušenia majetkových autorských práv, ku ktorému došlo zverejnením obsahu na internetovej stránke,
– môže osoba, ktorá sa považuje za poškodenú, podať žalobu o určenie zodpovednosti na súdoch každého členského štátu, na území ktorého je obsah zverejnený na internete dostupný alebo bol dostupný, aby dosiahla náhradu len tej škody, ktorá jej bola spôsobená na území členského štátu, ktorého súd prejednáva žalobu,
alebo
– je okrem toho potrebné, aby tento obsah v súčasnosti alebo v minulosti bol určený verejnosti na území tohto členského štátu, alebo je potrebné, aby existovala iná spojitosť?
2. Má sa na prvú otázku odpovedať rovnako aj v prípade, že k údajnému porušeniu majetkových autorských práv nedošlo zverejnením obsahu v elektronickej podobe, ale ako v prejednávanej veci ponúkaním hmotného nosiča, ktorý reprodukuje tento obsah, na internete?
Predtým než prejdeme k samotnej otázke určenia právomoci súdu, je nevyhnutné sa povenovať otázke prípustnosti prejudiciálneho konania. Generálny advokát Jääskinen totiž vo svojom stanovisku navrhol Súdnemu dvoru konanie určiť za neprípustné.
Aj prípadné zodpovedanie predložených otázok totiž nepomáha podľa neho určiť v predloženom spore právomoc súdu:
21. Druhý dôvod neprípustnosti sa týka užitočnosti odpovede Súdneho dvora pre vyriešenie sporu vo veci samej vzhľadom na neexistenciu zjavnej súvislosti medzi položenými otázkami a sporom, ktorý rozhoduje vnútroštátny súd.
22. Súdny dvor opakovane rozhodol, že nie je potrebné odpovedať na prejudiciálne otázky, ak požadovaný výklad práva Únie nemá objasniť vyriešenie sporu vo veci samej, najmä ak sa predmet tohto sporu odlišuje od predmetu položených otázok.
Podľa Jässkinena sa položené otázky netýkaju sporu pána Pinckneyho so spoločnosťou KDG Mediatech, ale s britskými spoločnosťami Crusoe a Elegy.
23. Z tohto hľadiska osobitosť tejto veci súvisí s tým, že tento aspekt prípustnosti nemožno posudzovať priamo, ale je potrebné najprv preskúmať systém ochrany autorských práv v Európskej únii. Keď totiž vnútroštátny súd rozhoduje o žalobe pre porušenie autorských práv na základe článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001, musí najprv kvalifikovať údajné činnosti z hľadiska autonómnych pojmov obsiahnutých v smernici 2001/29 s cieľom lokalizovať jeden z prvkov údajnej zodpovednosti na území členského štátu, kde má tento súd sídlo, aby prípadne potvrdil svoju právomoc.
…
25. Podľa môjho názoru je nesporné, že údajné rozmnoženie predmetných diel vo forme CD, ktoré údajne vykonala Mediatech, spadá do výlučného práva rozmnožovania v zmysle článku 2 smernice 2001/29. V tejto súvislosti poukazujem na to, že porušenia práva rozmnožovania majú v zásade prísne územný rozmer. Pokiaľ ide o vylisovanie CD, v prejednávanej veci je týmto územím Rakúsko. Aj keby zhotoviteľ nepovolenej rozmnoženiny tiež sprístupňoval alebo šíril predmetný obsah v zahraničí, a to buď sám, alebo prostredníctvom spolupáchateľa, porušenie v zahraničí, ktoré by z toho vyplynulo, by bolo dôsledkom neskoršieho sprístupnenia alebo šírenia a nie samotného rozmnoženia.
26. Pokiaľ ide o údajné ponúkanie uvedených CD na internete britskými spoločnosťami, zastávam názor, že spadá do pôsobnosti výlučného práva šírenia stanoveného v článku 4 smernice 2001/29. Cieľom takého ponúkania na internete je totiž prevod vlastníctva k hmotnému nosiču obsahu chráneného autorským právom.
…
35. Odpoveď na druhú prejudiciálnu otázku, ktorú by Súdny dvor mohol poskytnúť, by tiež nebola užitočná pre vnútroštátny súd, keďže tento súd nerozhoduje o žalobe týkajúcej sa šírenia CD na internete z internetovej stránky, ale o žalobe týkajúcej sa rozmnožovania diel vyplývajúceho z vylisovania CD v Rakúsku.
Pre potešenie všetkých, ktorí toto rozhodnutie dlho očakávali, určil Súdny dvor konanie za prípustné.
18. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdny dvor môže zamietnuť návrh na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátneho súdu len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudky z 11. septembra 2008, Eckelkamp a i., C‑11/07, Zb. s. I‑6845, bod 28, ako aj z 20. júna 2013, Rodopi‑M 91, C‑259/12, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 27).
20. V predmetnom prípade je nesporné, že vnútroštátny súd rieši tvrdenie, že došlo k zásahu do majetkových autorských práv, spočívajúcemu v tom, že na internete je ponúkaný hmotný nosič rozmnožujúci chránené dielo a že otázka, či francúzske súdy majú právomoc vyriešiť spor založený na tomto tvrdení, predstavuje samotné jadro veci samej. Vzhľadom na všetky prvky, ktoré má k dispozícii Súdny dvor, sa totiž zdá, že výsledok tohto sporu závisí od odpovede na prejudiciálne otázky, ktoré je okrem toho vhodné preformulovať.
Súdny dvor teda, na rozdiel od Jääskinena, videl v položených otázkach súvislosť s predmetom sporu vo veci samej. Preformulovanie otázok skôr zodpovedá princípu spolupráce SDEÚ s vnútroštátnymi súdmi ako ich odmietnutie. Otázky boli preformulované nasledovne.
22. Týmito otázkami, ktoré treba preformulovať, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 5 bod 3 nariadenia vykladať v tom zmysle, že v prípade údajného zásahu do majetkových autorských práv zaručených členským štátom, v ktorom sa nachádza súd, ktorý začal konanie, má tento súd právomoc rozhodnúť o žalobe o určenie zodpovednosti podanej autorom diela proti spoločnosti usadenej v inom členskom štáte, ktorá v tomto inom členskom štáte rozmnožila uvedené dielo tak, že ho nahrala na hmotný nosič, ktorý potom predávajú spoločnosti usadené v treťom členskom štáte prostredníctvom internetovej stránky prístupnej aj v obvode podliehajúcom súdu, ktorý začal konanie.
Na preformulovanú otázku SDEÚ odpovedal takto.
47. Vzhľadom na vyššie uvedené treba odpovedať na položené otázky tak, že článok 5 bod 3 nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade údajného zásahu do majetkových autorských práv zaručených členským štátom, v ktorom sa nachádza súd, ktorý začal konanie, má tento súd právomoc rozhodnúť o žalobe o určenie zodpovednosti podanej autorom diela proti spoločnosti usadenej v inom členskom štáte, ktorá v tomto inom členskom štáte rozmnožila uvedené dielo tak, že ho nahrala na hmotný nosič, ktorý potom predávajú spoločnosti usadené v treťom členskom štáte prostredníctvom internetovej stránky prístupnej aj v obvode podliehajúcom súdu, ktorý začal konanie. Tento súd má právomoc rozhodnúť iba o škode spôsobenej na území členského štátu, na území ktorého sa nachádza.
Z tohto odstavcu je ale zrejmé iba to, že francúzsky súd je v danom prípade prislušný. Ratio o ktoré sa uvedené rozhodnutie opiera sa nachádza v paragrafe 43.
43. Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o údajné porušenie majetkového autorského práva, právomoc konať vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti vznikne, pokiaľ ide o súd, ktorý začal konanie, ak členský štát, na území ktorého sa nachádza tento súd, chráni majetkové práva, na ktoré sa odvoláva žalobca, a ak hrozí, že vznikne údajná škoda v obvode súdu, ktorý začal konanie.
Pri určovaní miesta kde vznikla škoda (Erfolgsort) je teda postačujúce aby dané právo bolo v obvode súdu chránené a aby existovala potenciálna možnosť vzniku škody v tomto obvode. Právomoc súdu je ale obmedzená na škodu, ktorá vznikla v danom členskom štáte.
Tento výklad má jedno slabé miesto. Z hľadiska systematiky nariadenia Brusel I je čl. 5 osobitné ustanovenie, ktoré sa má vykladať striktne. Jedným z dôvodov, prečo je domicil žalovaného všeobecným pravidlom, je tzv. rovnováha zbraní. Keďže žalobca má výhodu prípravy a formulovania žaloby, prenecháva čl. 2 žalovanému výhodu domáceho prostredia. Výnimka v čl. 5 bode 3 nenarušuje tento princíp, ak žalovaný mal možnosť predpovedať cezhraničný dosah svojho konania a mohol očakávať, že bude žalovaný v zahraničí. Vzhľadom na to, že konanie žalovaného, t.j. vytlačenie CD nosičov, je výlučne vnútrostátne a jeho cezhraničný dosah bol zapríčinený až treťou stranou, nemohla spoločnosť KDG Mediatech predpovedať, že bude žalovaná vo Francúzsku.
Týmto rozhodnutím nie sú zďaleka zodpovedané všetky otázky týkajúce sa čl. 5 bodu 3 a autorských práv. Nedávno predložený prípad C-441/13 Pez Hejduk proti EnergieAgentur.NRW GmbH má ujasniť výklad tohto ustanovenia v spojení s porušením chránených práv príbuzných s autorskými právami, sprístupnením fotografií na internetovej stránke. Otázny naďalej ostáva aj výklad v súvislosti s porušením autorských práv zverejnením diela v elektronickej podobe, napríklad formou online streamingu.
Martin Šrámek, a
Martindiskutujú. 
Milan 9:31 pm dňa september 9, 2015 Trvalý odkaz |
Skvelý článok, chválim autora.