Náš kamarát Pavol Lupták sa nedávno v rozhovore pre Žive.sk vyjadril k otázke “Mali by sme mať lepšiu legislatívu na ochranu digitáleho súkromia občanov?” takto:
Právo na digitálne súkromie nemá byť zaručené. Náklady na vynucovanie tohto práva sú totiž prenášané na daňových poplatníkov. Aj na tých, ktorí nesúhlasia s tým, aby ich peniaze boli použité na ochranu digitálneho súkromia ľudí, ktorým na ňom vôbec nezáleží. Tým chcem povedať, že Európska únia nemá morálne právo zaviesť akúkoľvek reguláciu na ochranu digitálneho súkromia používateľov Facebooku, Google, či iných internetových služieb a externalizovať náklady na túto reguláciu na všetkých daňových poplatníkov. Ak niekto chce právo na svoju digitálnu ochranu, tak si musí svoje súkromie ceniť, čo znamená, investovať do tejto ochrany svoj čas, energiu alebo peniaze. Pokiaľ si svoje súkromie necením, tak je jednoducho nemorálne, aby štát garantoval moju ochranu súkromia tak, že na to bude brať peniaze iným.
Keďže takýto postoj k súkromiu sa stáva veľmi sexi v posledných rokoch, rozhodol som sa reagovať niekoľkými poznámkami.
Základná propozícia, z ktorej zrejme vychádza Pavol je, že právo na súkromie je len ďalšia drahá regulácia. Lenže súkromie nie je len regulácia. Súkromie je sloboda. Práve tá sloboda, ktorú by mal libertarián oslavovať. Už vidím ako s tým Pavol nesúhlasí, takže si to bližšie rozoberme.
V prvom rade externalizovanie nákladov jedného subjektu na iné subjekty nie je vlastné iba regulácií. Rovnakú vlastnosť majú aj základné práva a slobody. Tak napríklad vlastnícke právo externalizuje na spoločnosť náklady spojené s vedením evidencie toho kto je vlastníkom nehnuteľností, udržiavaním systému riešenia sporov pre prípad konfliktu, vynucovaním trestnoprávnych noriem, prenášaním nákladov na spoločnosť pri riešení stavieb verejného záujmu a potrebe vyvlastnenia, zatváraním tovární či nepovoľovaním stavieb z dôvodu ich škodlivej operácie vedľa vlastníctva iných a tak ďalej. Toto sú všetko náklady, ktoré sú prenášané na spoločnosť a iných jednotlivcov ako dôsledkom existencie súkromného vlastníctva. Prečo ho potom ale máme? Pretože bez vlastníckeho práva niet iných slobôd. A tiež pretože, je to nefektívne ho nemať. Ak nemáte garantovanú túto ekonomickú slobodu, o skutočnej slobode (napr. prejavu) môžete len snívať. Ak Vám totiž štát neubráni to z čoho žijete, sú Vám iné slobody zbytočné. To isté platí pre právo na súkromie. Kto nemá garantované, že ho štát sústavne nesleduje a nevyhodnocuje čo robí, nemá skutočnú slobodu (voľnosť) v iných oblastiach spoločenského života. Akú slobodu myslenia máte ak Vás štát môže prenasledovať ešte aj do kúpelne? Taktiež, kto nemá garantované, že jeho súkromie môže obrátiť naruby iný jednotlivec (či už verejne alebo inak), nedokáže ani zďaleka naplňovať obsah iných slobôd. Koľko svojej slobody budete skutočne realizovať keď viete, že o Vás Váš konkurent vie a môže použiť aj tie najosobnejšie veci?
Ale dobre bavme sa o nákladoch. Pavol tvrdí, že je neefektívne ak spoločnosť má platiť za súkromie pár jednotlivcov. V prvom rade si nemyslím, že súkromie je možné poskytnúť len vybraným jednotlivctvom (viď nižšie), ale to dajme teraz bokom. Je to skutočne neefektívne? Ronald Coase vo svojej seminálnej práci tvrdí, že v prípade ak by boli transakčné náklady nulové (čo nikdy nie je realita), tak je úplne jedno komu udelíme určité právo (t.j. či dáme jednotlivcom právo na súkromie, alebo internetovým spoločnostiam právo na bezbrehý zber dát), pretože subjekty by sa vždy dohodli a alokovali právo u toho subjektu (užívateľ vs. internetová firma), ktorý si ho viac cení. Lenže toto tvrdenie vychádza z absolútneho predpokladu (skôr fikcie), že transakčné náklady sú absolútne nulové [1]. Taktiež aj Pavlova myšlienka vychádza z podobného predpokladu (fikcie). Pavol tvrdí, že “keby používateľom týchto sociálnych sietí skutočne veľmi vadilo, že prichádzajú o svoje súkromie, prejdú k iným alternatívam (ktoré skutočne existujú, aj keď nie sú tak masovo používané ako napríklad Facebook). Ľudia túto stratu svojho súkromia jednoducho akceptujú.”. S Pavlovou myšlienkou by tak bolo možné súhlasiť, avšak museli by byť splnené dva predpoklady, ktoré však nikdy splnené v realite nebudú. V prvom rade, transakčné náklady medzi jednotlivcom a každým subjektom so záujmom o dáta by museli byť nulové, a v druhom rade, trh kde sú tieto dáta spracúvané by musel byť perfektný. Prvé nie je realitou, pretože jednotlivec by musel vedieť potenciálne kontrahovať ohľadom svojho súkromia s celou planétou subjektov bez akýchkoľvek nákladov (časových, vecných a pod.). Druhé nie je realitou, pretože trh s internetovými službami je ďaleko od perfektného trhu. Naopak je to pokrivený trh plný sieťových účinkov, ktoré zvyšujú vstupné náklady pre firmy, ktoré by v perfektnej súťaži ponúkli ľudom alternatívy, ktoré Pavol spomína. Dve sociálne siete zatiaľ nie sú nikdy kompatiblné, pretože internetové spoločnosti majú eminentný záujem nepodporovať kompatibilitu a tak posilňovať sieťové efekty, ktoré súťaž naopak vylučujú. Odvolávať sa preto na slobodu výberu užívateľa pôsobí veľmi zvláštne, keď trhový mechanizmus nedokáže garantovať široký výber s (takmer) perfektnou súťažou, ktorá je predpokladom tohto výberu.
Pavol tiež tvrdí, že na čo zabezpečovať súkromie všetkým ak si ho cenia len niektorí. Nech si ho zabezpečia svojpomocne len títo. Lenže je to vôbec možné? Možno technicky alebo fakticky (teda bez pomoci práva) brániť efektívne súkromie ako jednotlivec? Nemožno. Tak isto ako nemožno bez pomoci práva svojpomocne poriadne brániť vlastníctvo (vždy je niekto väčší a silnejší). Súkromie a ani vlastníctvo totiž nie sú sloboda prejavu. Nie je to unilaterálny akt, ktorý vykonáva slobodu. Zoberme si kryptovanie emailov. Ak druhá strana nepoužíva kryptovanie, ako si zabezpečíte súkromie? Ak si súkromie necenia Vaši rodičia, súrodenci alebo priateľia, aké máte súkromie Vy? Ak štát sleduje všetkých Vaších známych, koľko máte súkromia Vy? Stačí sa pozrieť na Facebook.
Práve preto, že transakčné náklady sú neskutočné vysoké, trh funguje s chybami a súkromie podmieňuje realizovanie iných slobôd, je nevyhnutné aby štát garantoval právo na súkromie jednotlivca. A právo na súkromie môže mať aj silné pro-súťažné účinky. Ak má poskytovateľ povinnosť umožniť Vám preniesť si svoje dáta k inej službe, samozrejme, že sa mu to nebude páčiť, keďže tým narúšate jeho biznis model založený na zamknutí zákazníkov vo svojej službe. Lenže treba si uvedomiť, že takáto regulácia umožňuje subjektom na trhu lepšie súťažiť medzi sebou o zákazníka, a tak sa priblížiť k ideálu perfektnej súťaže. Pavlov názor preto v skutočnosti nereprezentuje akúsi sexi slobodu jednotlivca, jeho nárok na autonómiu voči štátu či oslavu trhu. Je to skôr niečo čo sa nám snaží natlačiť do hláv určitá lobby (teraz nemyslím Pavla) s úzkym záujmom o svoj biznis (model). Áno udržovanie slobody stojí niečo, ale to nie je predsa dôvod prečo zajtra zrušíme vlastníctvo?
[1] Práca Coase-a sa dá tiež aplikovať na prípady kedy sú transakčné náklady nízke (čo nie je tento prípad). Empirické overenie ako aj limitácie Coasovho teorum možno nájsť napríklad v prácach Daniel Kahneman, Jack L. Knetsch and Richard H. Thaler, Experimental Tests of the Endowment Effect and the Coase Theorem, In Journal of Political Economy Vol. 98, No. 6 (Dec., 1990), pp. 1325-1348, a tiež Schwab, Stewart J., “A Coasean Experiment on Contract Presumptions” (1988). Cornell Law Faculty Publications. Paper 535.
Odpovedať