MicroBlog Priateľov EISi

Označkované: medzinárodná príslušnosť súdu RSS Prepnúť vlákna komentárov | Klávesové skratky

• 

  Martin Šrámek 7:15 pm dňa June 1, 2013 Trvalý odkaz | Odpovedať
  Značky: Brusel I ( 2 ), CJEU ( 7 ), Martin Šrámek ( 3 ), medzinárodná príslušnosť súdu, Melzer, právomoc súdu ( 2 ), SDEÚ ( 4 )   

  SDEÚ: Konanie spolupáchateľa nezakladá príslušnosť súdu v spore s medzinárodnym prvkom ak nie je stranou sporu 

  V dlhoočakávanom rozhodnutí C-228/11 Melzer v. MF Global UK Ltd sa SDEÚ venoval otázke, či čl. 5 bod 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel I) dovoľuje založenie príslušnosti na základe tzv. ‘wechselseitige Handlungsortszurechnung‘. Pod týmto nepreložiteľným termínom sa myslí nástroj nemeckého procesného práva, ktorý riadi miestnu príslušnosť súdov v nasledujúcom prípade:

  Pán Melzer, bydliskom v Berlíne, sa domáha náhrady majetkovej škody od anglickej spoločnosti MF Global UK Ltd (ďalej iba MFG), ktorú mu táto spoločnosť spolu so spoločnosťou Weise Wertpapier Handelsunternehmen (ďalej iba WWH), sídliacej v Düsseldorfe, (údajne) spôsobila. Pán Melzer sa rozhodol žalovať výlučne MFG a to v Düsseldorfe. Článok 5 bod 3 nariadenia Brusel I určuje medzinárodnú príslušnosť vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti. Ustálená judikatúra hovorí, že v prípade cezhraničných deliktov, kde miesto, v ktorom vznikla škoda (Erfolgsort) a miesto, kde došlo k príčinnej udalosti, ktorá viedla k tejto škode (Handlungsort), sa nachádzajú v dvoch rôznych krajinách, zakladá čl, 5 bod 3 príslušnosť súdov oboch štátov.
  V predloženom prípade príčinné udalosti (údajne) spôsobili škodu v mieste bydliska pána Melzera, v Berlíne. Príčinná udalosť č. 1 je pripísateľná žalovanej strane MFG v Londýne a príčinná udalosť č. 2 spoločnosti WWH v Düsseldorfe, ktorá ale nie je spornou stranou. Podľa nemeckého procesného práva a teda podľa ”wechselseitige Handlungsortszurechnung‘ by v takomto prípade bola príslušnosť súdu v Düsseldorfe založená.

  Tú ale určuje nariadenie Brusel I, ktoré sa má vykladať, ako SDEÚ zdôraznil, nezávisle od národných predpisov. Súd rozhodol v horeuvedenej veci nasledovne:

  Z uvedeného vyplýva, že za okolností, aké existujú vo veci samej, keď je len jedna z viacerých osôb považovaných za zodpovedné za vytýkanú škodu žalovaná pred súdom, v ktorého obvode nekonala, autonómny výklad článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001 v súlade s jeho cieľmi a štruktúrou bráni tomu, aby sa skutočnosť, ktorá viedla k vzniku škody, považovala za skutočnosť, ku ktorej došlo v obvode tohto súdu.

  V dôsledku toho treba na predloženú otázku odpovedať tak, že článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že na základe miesta skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody pripísateľnej jednej z osôb považovaných za zodpovedné za škodu, ktorá nie je účastníkom sporu, neumožňuje založiť súdnu právomoc voči inej osobe považovanej za zodpovednú za túto škodu, ktorá nekonala v obvode súdu rozhodujúceho o žalobe.

  Podľa výkladu Súdu nezakladá teda článok 5 bod 3 príslušnosť súdu v Düsseldorfe, ale v Londýne (Handlungsort) a v Berlíne (Erfolgsort). Rozhodnutie súdu nebolo prekvapivé, ale napriek tomu bude pravdepodobne ešte vystavené istej dávke kritiky.

  Martin Šrámek, a Martindiskutujú. Prepnúť komentáre

   
  • 

    Martin 8:53 pm dňa jún 1, 2013 Trvalý odkaz | Odpovedať

    Tento prípad je fakt až neskutočná konštelácia skutkových okolností. Neviem preto či sa dá skutočne záver súdu zovšeobecniť na to čo píšeš v nadpise “Konanie spolupáchateľa nezakladá príslušnosť súdu v spore s medzinárodnym prvkom”.

    SDEÚ tu rieši či “na základe miesta skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, pripísateľnej jednej z osôb považovaných za zodpovedné za škodu, ktorá nie je účastníkom sporu, umožňuje založiť súdnu právomoc voči inej osobe považovanej za zodpovednú za túto škodu, ktorá nekonala v obvode súdu rozhodujúceho o žalobe.” (§ 19).

    Znamená to, že proti žalovanému páchateľovi nemôže byť založená právomoc tam, kde konal iba jeho spolupáchateľ, ak tento nie je súčasťou konania. Zober si ak by žalovaný bol spolupáchateľ v mieste kde konal alebo kde vznikla škoda, tak proti nemu možno založiť právomoc. Konanie len ako spolupáchateľ (či účastník) teda môže založiť právomoc. Čo však nemožno, je aby jedna osoba svojím konaním založila právomoc voči druhému spolupáchateľovi, ktorý je žalovaný sám bez prvého páchateľa. A teda na posudzovanie právomoci sa musia posúdiť len Handlungsort a Erfolgsort tých čo sú súčasťou žaloby.

    Aspoň tak to čítam ja o tejto hodine

    Martin

    • 

      Martin Šrámek 9:05 pm dňa jún 1, 2013 Trvalý odkaz | Odpovedať

      S nadpisom som dlho bojoval. Isteze mas pravdu.
      To nevyplyva z rozhodnutia, ani som to nechcel konstatovat.
      Tiez som to pisal o ‘tejto hodine’
      Upravim ho. Vdaka.

  Odpovedať Zrušiť odpoveď

  Vyžadované polia sú označené *

  

  Meno *

  Email *

  Adresa webu

• 

  Martin Šrámek 7:14 am dňa November 20, 2012 Trvalý odkaz | Odpovedať
  Značky: Brussel I, Folien Fischer, Martin Šrámek ( 3 ), medzinárodná príslušnosť súdu, negatívna určovacia žaloba, ochranne známky, SDEÚ ( 4 ), wintersteiger   

  C‑133/11 Folien Fischer: Budú sa negatívne určovacie žaloby zneužívať ešte viac? 

  Súdny dvor EÚ obohatil pred pár týždňami svoju tohtoročnú judikatúru k výkladu článku 5 bodu 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel I) o ďalší rozsudok, tentoraz v otázke negatívnych určovacích žalôb.

  Článok 5 bod 3 určuje osobitnú medzinárodnú právomoc súdu „vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“. Kompetentným súdom v takomto prípade je súd miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody. Predmetom prejudiciálnej otázky nemeckého Bundesgerichtshof bolo, či je právomoc, stanovená v článku 5 bode 3 nariadenia č. 44/2001, založená aj v prípade, keď potenciálny pôvodca škody podá negatívnu určovaciu žalobu, ktorou sa domáha konštatovania, že prípadný poškodený nemôže vyvodiť nijaké právo z prípadného aktu zakladajúceho mimozmluvnú zodpovednosť.

  Súdny dvor, napriek opačnému stanovisku Generálneho advokáta Jääskinena, rozhodol, že článok 5 bod 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že negatívna určovacia žaloba, ktorej účelom je preukázať neexistenciu mimozmluvnej zodpovednosti, patrí do pôsobnosti tohto ustanovenia.

  Negatívna určovacia žaloba, vznesená v členskom štáte EU s pomalším súdným systémom je efektívnym prostriedkom ako sa vyhnúť plneniu vlastného záväzku alebo ako predĺžiť dobu porušovania cudzej ochrannej známky. Žalobca sa ňou najčastejšie domáha určenia neplatnosti zmluvy alebo neexistencie mimozmluvného záväzku. Vyhľadávanými členskými štátmi na vznesenie takejto žaloby sú napríklad Taliansko, Holandsko alebo Belgicko. Tieto tzv. torpédové žaloby sú umožnené nasledujúcimi pravidlami určovania medzinárodnej príslušnosti súdu obsiahnutými v Nariadení Brusel I.

  Podľa čl. 23 si môžu strany zmluvne určiť príslušný súd. Čl. 24 im to umožňuje aj dodatočne po vznesení žaloby jednou stranou. Podľa neho totiž nemôže nepríslušný súd hneď žalobu zamietnúť z dôvodu nepríslušnosti, ale musí dať žalovanej strane možnosť nechať sa do procesu dobrovoľne vtiahnúť. Práve tento proces trvá napr. v Taliansku podstatne dlhšie ako vo väčšine krajín EÚ. Počas tejto doby nemôže žalovaný (napr. držiteľ ochrannej známky) vzniesť žalobu u príslušného súdu.  Bráni mu v tom princíp lis alibi pendens ukotvený v čl. 27, podľa ktorého ak sa vedú konania v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať. Často diskutovaný problém, či žaloba na plnenie záväzku a žaloba na určenie neplatnosti daného právneho vzťahu predstavujú konania v tej istej veci v zmysle čl. 27, rozhodol Súdny dvor v rozsudku C – 406/92 Tatry, v ktorom potvrdil identitu oboch konaní.

  Na horeuvedenom probléme ale nové rozhodnutie Folien Fischer ešte nič nemení. Jeho možný praktický dopad je zrejmý až v nasledujúcom prípade.

  Talianska spoločnosť mieni využiť inzerčnú službu Adwords od Googlu a zaregistruje si ako keyword názov konkurenčnej firmy so sídlom v Rakúsku, ktorý má táto firma v Rakúsku zapísaný ako ochrannú známku. Podľa najnovšej judikatúry SDEÚ zakladá čl. 5 bod 3 v tomto prípade príslušnosť súdov dvoch štátov. A síce súdov členského štátu, v ktorom bola ochranná známka zapísaná a súdov členského štátu, v ktorom je inzerent usadený.

  Ak talianska firma vznesie pred talianským súdom negatívnu určovaciu žalobu, že neporušuje ochrannú známku rakúskej firmy, vznesie ju pred kompetentným súdom, ktorý môže vo veci rozhodovať. Toto nie je v záujme rakúskej strany, ktorá by po vznesení žaloby doma dosiahla rozhodnutie vo veci oveľa rýchlejšie.

  Či sa ozaj horeuvedená taktika ukáže zmysluplná, nám povie prax v nasledujúcich rokoch. Isté ale je, že keby SDEÚ v prípade Folien Fischer rozhodol inak, možné by to nebolo.